Ako som vozil Kórejcov

Ondrej Sokol

Po dvoch úspešných dieloch o tom, aké je to voziť Nórov, prichádza Ondrej s historkami o vození Kórejcov. Obmena cestujúcich prináša nové spôsoby,

akými sa dá šoférovi autobusu skomplikovať život, pričom autor sa vám ich nebojí dopodrobna opísať. Zmena nastáva aj v prostredí – tentoraz sa nebudeme premávať len po Nórsku, ale rovno krížom cez celú Európu. Z Nemecka cez Rakúsko s móresmi z čias monarchie, urobíme si zastávku v čiernej diere strednej Európy a cez našich južných susedov sa pretrmácame na divoký Balkán okolo roku 2014, aby sme sa šťastlivo presunuli vpred v čase aj v priestore za severný polárny kruh...

Čo sa nemení, je Ondrejov typický humor a rozprávačský talent. Automaticky vás vtiahne na sedadlo vodiča medzi fotomaniackeho mnícha a sprievodkyňu. Napínavou jazdou zahraničím zistíte, že nezáleží na tom, či ste v Nemecku, u susedov alebo na Balkáne. Všade sa nájde nejaký dôležitý colník, šéf parkoviska, dôchodca alebo čajka, ktorí vám chcú pokaziť deň.

Kniha obsahuje tradične veľa zábavy, dve záhadné kórejské tabletky a dokonca aj romantickú líniu, v ktorej budete fandiť autorovmu kukovi.
Nasadať, vyrážame!

Z knihy

Opatrne vystrčím nos Kebabu do ulice zvanej nápadito Ilica. Nevidím žiadnych policajtov ani zákerné električky. Smelšie pokračujem. O tristo metrov už uvidím vchod do známej pasáže, zabrzdím pri obrubníku, ťuknem do spínača dverí a ohlásim: „Sme tu!“
Čo nasleduje, pripomína zo všetkého najviac americký film o hasičoch. Hneď ako zaznie poplach, posádka požiarnej zbrojnice vyskakuje z postelí, šmýka sa po tyči a synchronizovane uteká k autám. Tourlíderka vykríkne akýsi povel, zoskočí zo schodov na chodník, strčí hlavu do dverí autobusu a začne skandovať: „A-JÍ, A-JÍ, A-JÍ, A-JÍ!“ Do rytmu tlieska rukami, zatiaľ čo jej ľudia vybiehajú von, plným tryskom. Všetci. Aj mnísi. Aj osemnástky. Dokonca aj postaršie babky, o ktorých som si dovtedy myslel, že by sa pri rýchlejšom pohybe rozsypali na kusy ako porcelánové sošky. Mihajú sa okolo mňa ako srnky za povzbudzovania Shin, ktorá bola zrejme v predchádzajúcom povolaní cvičiteľkou aerobiku a v predchádzajúcom živote prušiackym dôstojníkom. Keď je vonku posledný z mníchov, registrujem len mihnutie habitu, dievčina rázne poplieska dlaňou po dverách autobusu a zvolá: „GO, GO, GO!“ Som v takom šoku a úžase, že gombíky dverí v podstate stlačím reflexívne, trhnutím zaradím rýchlosť a rozbehnem sa tak prudko, že dvanásťtonový autobus podo mnou na dlažbe zahrabe.

Mohlo by Vás zaujímať

 
 
 

Ok, chcem si kúpiť knižku.