Opatrne vystrčím nos Kebabu do ulice zvanej nápadito Ilica. Nevidím žiadnych policajtov ani zákerné električky. Smelšie pokračujem. O tristo metrov už uvidím vchod do známej pasáže, zabrzdím pri obrubníku, ťuknem do spínača dverí a ohlásim: „Sme tu!“
Čo nasleduje, pripomína zo všetkého najviac americký film o hasičoch. Hneď ako zaznie poplach, posádka požiarnej zbrojnice vyskakuje z postelí, šmýka sa po tyči a synchronizovane uteká k autám. Tourlíderka vykríkne akýsi povel, zoskočí zo schodov na chodník, strčí hlavu do dverí autobusu a začne skandovať: „A-JÍ, A-JÍ, A-JÍ, A-JÍ!“ Do rytmu tlieska rukami, zatiaľ čo jej ľudia vybiehajú von, plným tryskom. Všetci. Aj mnísi. Aj osemnástky. Dokonca aj postaršie babky, o ktorých som si dovtedy myslel, že by sa pri rýchlejšom pohybe rozsypali na kusy ako porcelánové sošky. Mihajú sa okolo mňa ako srnky za povzbudzovania Shin, ktorá bola zrejme v predchádzajúcom povolaní cvičiteľkou aerobiku a v predchádzajúcom živote prušiackym dôstojníkom. Keď je vonku posledný z mníchov, registrujem len mihnutie habitu, dievčina rázne poplieska dlaňou po dverách autobusu a zvolá: „GO, GO, GO!“ Som v takom šoku a úžase, že gombíky dverí v podstate stlačím reflexívne, trhnutím zaradím rýchlosť a rozbehnem sa tak prudko, že dvanásťtonový autobus podo mnou na dlažbe zahrabe.