Voziť Nórov v MHD nie je len tak! Jednak je tam oveľa väčšia zima ako na Slovensku a podľa Ondrejovho písania aj oveľa väčšia sranda. Ale to môže byť aj jeho štýlom.
Možno keby opisoval vyšívanie v Zimbabwe, tiež by vám to prišlo ako závideniahodná činnosť. Prvý záblesk lúčov slávy Ondreja zasiahol, keď na portáli Dailymale.sk vyšiel jeho debutový článok a internet vybuchol. Okamžite sa katapultoval medzi najobľúbenejších autorov a s každým ďalším príspevkom narastal tlak, aby texty vydal knižne. Tak sa aj stalo. Ak očakávate, že sa dozviete pikošky z geografických a demografických rozdielov a nórskych zvyklostí, máte čiastočne pravdu. Akurát, že ich nemusíte postrehnúť, pretože sa budete práve smiať na jeho neopakovateľných, trefných prirovnaniach alebo na jeho skvostnom majstrovstve špičkovania pointy.
K dispozícii už aj v českom preklade a ako audiokniha.
Trasúcimi sa prstami som z vrecka bundy vylovil služobnú Nokiu a vyťukal číslo. Slúžil Steinar, len o pár rokov starší než ja, veselá kopa.
Nebolo ľahké mu mojou biednou nórčinou odkomunikovať situáciu, pretože mi úplne vypadlo nórske aj anglické slovo pre losa. Ale nakoniec moje „prešiel som po veľký jeleň, ale nie jeleň, autobus funguje nie“ dekódoval a povedal mi, že pošle odťahovku.
„Los je mŕtvy?“ opýtal sa.
„Nie, on chodiť okolo v lese, ale je zranená.“
„Ale to nie je dobre,“ povedal ustarostene. „V Nórsku máme zákon, že zviera zranené pri dopravnej nehode musí byť humánne usmrtené, aby sa netrápilo.“
„Aha,“ bol môj jediný príspevok ku konverzácii, ktorej smerovanie sa mi prestávalo páčiť.
„Vravíš, že ušiel do lesa? Máš v mobile baterku, však?“
Preglgnem.
„Mám ísť jeho do lesa hľadať? A keď ja nájdem, tak čo?“
„V kufri v autobuse je kľúč na kolesá. Skús ho trafiť medzi oči.“
„Čože mám urobiť?“
„Taký je zákon.“
Myseľ mi premietla mentálny film, v ktorom som sa pri svetle žiarovčičky z Nokie zakrádal tmavým lesom za zraneným, a zrejme aj pekne nasratým, zvieraťom veľkým ako Ford Tranzit a snažil sa ho trepnúť montpákou po hlave, rovno medzi lopatovité parohy schopné rozpárať ma ako čínske tričko pri prvom praní. Telo mi uvoľní do systému takú dávku adrenalínu, že aj šok zo zrážky je dočasne zabudnutý.
„Kurwapitcha, Steinar, vyzerám ako Winnetou? Ani mi nenapadne stopovať potme zranené poltonové divé zviera, myslíš si, že ma omrzel život?!“ Rozčúlenie a adrenalín mali na moju nórčinu blahodarný vplyv, zrazu som hovoril gramaticky správne. „Pre mňa za mňa nech si ho prídu odstreliť policajti alebo nejaký miestny nimród, ja sa od autobusu nehnem ani na...“
Z druhej strany ma preruší hurónsky rehot.
„Har har, doboha. Veľmi smiešne. Mal by si mať vlastný sitkom.”
Na druhý deň som sa musel dostaviť do kancelárie a vypísať moje prvé hlásenie o škodovej udalosti. Papral som sa s ním hodinu a na výsledok som bol hrdý. Situačný nákres s usmiatym losíkom s krížikmi miesto očí považujem za vrcholné dielo svojho dadaistického obdobia.