Ako som vozil Nórov 2:
Za polárnym kruhom

Ondrej Sokol

Ondrej Sokol omnoho radšej počúva, než rozpráva. Vypočul teda modlitby i zbožné priania svojich fanúšikov a napísal pokračovanie svojho úspešného debutu o patáliách s vozením Nórov v autobusoch. Tentokrát sa dozvieme, aké je to šoférovať ekologické hybridy v extrémnych severských podmienkach, aké sú výhody vozenia turistov na Nordkapp a prečo jazdiť MHD, hoci aj v Nórsku, nemusí byť až taká výhra.

Táto kniha má naozaj všetko: politicky nekorektný humor, intermezzo s ňuňu mačiatkom a dokonca virtuálnu prehliadku najsevernejšieho WC Európy. Viacerých čitateľov určite prekvapí tiež fakt, že nielen u nás sa zadávajú a vyhrávajú tendre s absolútne nezmyselnými podmienkami.

V knihe Ako som vozil Nórov 2 je študovaný prekladateľ a vášnivý šofér autobusu Ondrej opäť v plnej sile - dočkáme sa trefných prirovnaní a zábavných historiek, cez ktoré nakukneme oknom autobusu do prostredia príťažlivej škandinávskej krajiny. Je to jednoducho Sokol taký, akého ho máme radi - otrlý, nad vecou a s chuťou voziaci rôzne národnosti po napínavých trasách. Nech mu to vydrží.

Z knihy


Medzičasom sa rozvidnilo. Polárna noc sa skončila pred tromi dňami a slnko opäť vychádza nad horizont. Zasypaný haldami bieleho snehu pod olovenosivou oblohou vyzerá svet trochu ako negatív seba samého. Na obzore vidím nad morom čierňavu. Ďalšia dávka sneženia sa blíži.


Prepnem linkovú orientáciu na 20-tku a vyrazím. Stúpam podstatne ťažšie ako ráno. Cesta je prejazdená a navyše sa oteplilo. Miestami už vykúka ľad. Aj s uzávierkou diferenciálu a so zdvihnutou zadnou nápravou kolesá občas prehrabnú. Prehodím si prevodovku do manuálu, šplhám sa stálou rýchlosťou na nízkych otáčkach, sypúc si pod seba piesok. Už som takmer hore, keď v protismere vyletí autobus.
Podľa nepísaného pravidla by ten, čo schádza zhora, mal zastaviť, aby som nemusel brzdiť v stúpaní. Už by som sa totiž nemusel rozbehnúť. Ibaže mám smolu. Vodič, ktorého som stretol presne v úzkej zákrute, má pravidlá na háku. On si vytvára vlastné.
Legendy hovoria, že kvôli jeho zubom za ním vyslali stočlennú armádu obchodníkov so slonovinou, a že raz zničil etiópsky vojenský vrtuľník krokodílom hodeným do zadného rotora. Ja viem iba toľko, že sa volá Abdika... Abdilqua... Kapitán Adidas. Ženie sa, akoby dolu na konečnej rozdávali kebaby. Zaregistrujem len záblesk vycereného širokého úsmevu a mávajúcu ruku. Potom okolo mňa preletí ako F-15 na forsáži a spätné zrkadlá si navzájom neodrazíme len preto, že reflexívne cuknem volantom doprava. Vzápätí to trpko oľutujem, keď sa kolesá na pravej strane následkom úhybného manévru ocitnú mimo spevneného povrchu. Voz náhle stratí trakciu a povážlivo sa nakloní zadkom doprava a nadol. Dlaňou prehodím volič prevodovky späť do automatu, aby zaradil jednotku – kým by som sa tam zo šestky preklikal ručne, už by som bol hore kolesami. Hreším tak kreatívne, že keby ma počula moja máti, asi by vírila v urne.
Našťastie sa kolesá ocitnú späť na ceste. Dokonca aj starý agnostik ako ja vie, kedy sa patrí poďakovať všetkým svätým. Utriem si z čela pot a pokračujem.
Asi som reťaze predsa len mal nasadiť. Na niektorých zastávkach mám vážny problém sa rozbehnúť. Predchádzajúce spoje svojím teplom roztopili vrchnú vrstvičku snehu na vodu, ktorá po ich odchode znovu namrzla. Zastávky sa premenili na klziská. V normálnych mestách preto venujú komunálne služby zastávkam extra pozornosť. V Tromsø na to úplne kašlú. Neupravený ostal dokonca aj úsek pri nemocnici a univerzite, ktorý je najfrekventovanejšou autobusovou trasou v meste. Miestni konšeli síce na Nobinu v médiách kydajú, ale že by si sami plnili svoje elementárne povinnosti ako zimná údržba komunikácií... Ani náhodou. Ich obľúbený argument je, že „autobusy Cominoru to zvládali“. Cominoru však nikto nenanútil ekovergle. Zjavne im ani po rokoch trápenia nedochádza, že ak chcú autobusy dvadsiateho prvého storočia, mala by údržba ciest zodpovedať aspoň dvadsiatemu. V polovici trasy mi dôjde piesok, takže zo zastávky v miernom stúpaní musím najprv scúvať dvadsať metrov dolu na rovinu, aby som sa vedel rozbehnúť.
Keď brzdím na výstupnej zastávke v centre, sneh vo vzduchu víri tak, že ledva vidím na križovatku dvadsať metrov predo mnou. Otvorím oboje dverí a do mikrofónu zahlásim: „Konečná. Prosím, vystupovať.“ Dvadsiatka normálne pokračuje ďalej na sídlisko Kroken, len ranné posily končia už tu. Napriek tomu, že mám vpredu veľký svietiaci oranžový nápis CENTRUM, po mojom hlásení sa ozve zarazené ticho a minimálne traja ľudia sa ma prídu opýtať: „Vy nejdete na Kroken?“
Keď sú konečne všetci vonku, zavriem dvere, vypeckujem rádio naplno a v dobrej nálade zamierim cez besnejúci blizzard ku garážam.
Pokiaľ si máte z mojich dobrodružstiev zobrať aspoň jediné ponaučenie, nech je to toto: Ak sa necháte strhnúť atmosférou snehovej búrky zúriacej vonku a z plného hrdla si s rádiom zaspievate Let it go, najprv sa uistite, že vám skutočne všetci cestujúci vystúpili. Že žiaden nindža geriatrik nezostal sedieť na dvojsedačke za kabínou vodiča, kam zrkadlá nevidia. Keď sa mi uprostred verša HÍÍR AJ STÉÉÉND, AND HÍÍR AJ STÉÉÉJ lakťa dotkne ruka, takmer sa katapultujem skrz strechu von. Zjačím a myslím, že som si aj trochu cvrkol. Zboku na mňa vyvaľuje oči vydesený drobný šedivý starček.
„Vy nejdete na Kroken?“