Byť bojovníkom je úžasné

Tibor Šiška

Aj vojny vedia rozosmiať. Presvedčia vás o tom tieto pozbierané skutočné historky ozajstných hrdinov plné frajerských hlášok a drsných okolností. Bojové príbehy, ktoré bavia aj pacifistov.


Väčšina malých chlapcov prejde fázou, keď ich fascinuje všetko vojenské. U autora táto fáza trvá už vyše 30 rokov. Logicky sa teda témou jeho knihy stali výjavy z bojov. Chronologicky zoradených, dlhých, krátkych, dejinne významných aj tých menej dôležitých. Jedno však majú spoločné – sú plné akcie a humoru. Nemusíte byť zanietený militarista, aby vás tieto príbehy strhli. O to viac, že sú písané, akoby ste sledovali hollywoodsky akčný film.

 

Z knihy

Premotivovaných Commandos absencia vzdoru sklamala. Nemuseli využiť prakticky nič zo svojho výcviku. Frustráciu si ventilovali zosmiešňovaním Nemcov. Napríklad poručík R. L. Wills prišiel počas nájazdu na miestnu poštu a dal poslať telegram na adresu: Hitler, Berlín. Telegram znel: “Počas svojho posledného prejavu ste hovorili, že nemeckí vojaci budú čakať na každého Brita, kdekoľvek sa vylodí. Kde sú?”
Podobne Simon Fraser, pätnásty Lord Lovat, ktorému dali za cieľ obsadiť neďaleké letisko hydroplánov, sa sem nechal priviezť autobusom miestnej MHD. Nemecký veliteľ letiska následne podal oficiálnu sťažnosť, že takéto správanie od Britov bolo vrcholne nevojnové.
Približne o 13:00 sa Briti zbalili a odplávali. Predtým zničili viaceré továrne na glycerín, zapálili tisícky ton rybieho oleja, potopili ďalšie lode a zajali kopec Nemcov. To, že polovica z nich neboli vojaci, ale námorníci obchodného loďstva, nikoho nezaujímalo. Vždy treba myslieť hlavne na KPIs! Jediné zranenie na strane Britov utrpel dôstojník, ktorý sa postrelil do nohy vlastným revolverom. Nepodpisoval žiadne zmenky, takže mu to samopostrelenie všetci verili.

Francúzi boli sklamaní, keď namiesto vysnenej obrnenej kolóny na ich záchranu dorazil iba jeden tank. Ešte viac ich prekvapil nákladiak Opel Blitz plný ozbrojených nemeckých vojakov. Zmiešaná jednotka ochrancov zhodnotila situáciu, rozmiestnila sa a čakala na útok. Lee odstavil tank priamo v hradnej bráne. Neparkoval ako debil preto, že by bol hrdým držiteľom vozidla z Bayerische Motoren Werke, ale preto, že 35 ton ocele je celkom solídna barikáda.
Waffen SS boli bieli, tak ťahali v tejto šachovej partii ako prví. Zvolili prieskum bojom. Ostreľovali hrad z guľometov a čakali na posily. Vzhľadom na hrubé hradby a postavenia obrancov si Lee a Gangl zatiaľ z náckov ťažkú hlavu nerobili. Nechali len pár hliadok a ostatných poslali spať, aby si odpočinuli pred naozajstným útokom.
Ráno čakal obrancov typický druhosvetovojnový budíček. Celým hradom otriasla rana. Svoj príchod tak oznámila hlavná skupina Waffen SS, čítajúca stopäťdesiat až dvesto kusov. Ako bonus si priviezli aj 88 mm kanón.
Ostreľovali ním hrad. Ďalšia rana zasiahla Sherman stojaci v bráne. Sedel v ňom len radista, ktorý sa snažil privolať posily. Vyviazol zdravý. Tank pár sekúnd po zásahu vybuchol. Obrancovia prišli o svoj najväčší tromf. Ale treba vidieť pohár poloplný. Horiaci tank zatarasil jediný prístup do hradu.
“Fuck! V tom tanku bola naša jediná vysielačka.”
“Scheisse! Ako teraz požiadame o ďalšie posily?”
“Páni dôstojníci,” nesmelo prerušil rozhovor Gangla a Leeho kuchár, ktorý akurát štvornožky hľadal na nádvorí pár slimákov na predjedlo. “Prepáčte, ja sa do vojakovania veľmi nerozumiem, ale prečo neskúsite telefón? Hrad má zavedenú priamu linku do mesta.”
“Haló? Starosta dediny Itter? Pošlite nám na hrad posily!
„Rozumiem, urobím všetko čo sa dá.“
„Aber schnell, schnell!”...