Pred barákom si urobili základňu dve roztomilé mláďatá čajky. Lietať zatiaľ nevedia, aj pri najlepšej snahe sa im darí akurát trochu dlhšie poskočenie. Inak len ťapkajú okolo, pípajú a rozkošne pozerajú. Už sme si zvykli, že od dverí k autu prebiehame tryskom, obchádzajúc ich véééľkým oblúkom, paranoidne poškuľujúc do nebies a chrániac si hlavu. Zo striech dozorujú potomstvo dospelé čajky. A tie nie sú ani roztomilé ani rozkošné. Ak sa k vtáčatkám priblížite, idú okamžite do útoku. S prenikavým škrekom vám idú pazúrmi rovno po hlave ako strmhlavý bombardér. V letke tri – štyri naraz, takže akúkoľvek protivzdušnú obranu aktivujete, všetky ich nevykryje. Ako pridanú hodnotu sa vás snažia osrať.

Možno ste vycítili, že k čajkám prechovávam istú zášť. Na ostrove Magerøya žili stovky hlučných, verejné miesta okupujúcich, v odpadkových košoch sa hrabúcich, všade se rúcich a ani trochu prítulných čajok. Miestni ich používali ako indikátor zrelosti čučoriedok. To, že sú už jedlé spoľahlivo vedeli, keď čajčie pozdravy na aute zmenili farbu z bielych na tmavofialovú. Väčšinu obdobia, ktoré sa vo Finnmarku z nedostatku iných pojmov nazýva „leto“, len vysedávali na strechách a stožiaroch a drobnými korálkovými očičkami na vás pozerali s výrazom nadutej tupej samoľúbosti ako mrňaví, operení, pod seba kadiaci predsedovia esenes.

Zhruba v polovici júla sa im liahli mladé. Dovtedy len otravná háveď sa menila na háveď zúrivo agresívnu, napádajúcu všetko živé aj neživé. Pri ich hniezdisku ste museli počítať s bleskurýchlymi nízkymi náletmi sprevádzanými spŕškou výkalov a zvratkov. Nehniezdili len vo voľnej prírode, ale jedno hniezdisko mali medzi mojím hostelom a garážami. V tom období som radšej volil cestou z práce desaťminútovú obchádzku.

Raz, o tretej v noci, po dvanástich hodinách v službe som sa pozabudol. Spamätal som sa až v momente, keď sa mi tesne za chrbtom ozval prenikavý škrek pripomínajúci instamodelku skučiacu po zrušení účtu. Vzápätí mi letiaci prízrak prehrabol vlasy.
Cuknem nabok, zatiaľ čo útočník znovu naberá výšku. Jeho let sprevádzam spŕškou vulgarizmov. S hrôzou si prehrabávam vlasy. Vďakabohu, nemám v nich nič, čo by tam nepatrilo, a na bunde tiež nie. Moja radosť je krátkodobá. Vták sa vo vzduchu otáča a začína ďalší útok. Nežmurkajúcimi očičkami ma má zafixovaného a svoj strmhlavý nálet sprevádza prenikavými krátkymi štekavými zvukmi: „CHRÁÁ-A! CHRAÁÁ-A!“ Odpovedám bohatierskym „IDEŠ DOPI!“. Nejde. V poslednej chvíli uskočím. Zo zobáku mu vyletí čosi, čo je napoly tekutina a napoly ryba, a plesne to na asfalt v mieste, kde som predtým stál. Na štrku krajnice sa pošmyknem a tvrdo si narazím koleno. Biobombardér ma tesne minie a opäť stúpa do výšin.

Teoreticky by som mohol utekať zo zóny nebezpečenstva preč – hneď ako by som opustil oblasť hniezdiska, dala by mi pokoj. Ale racionálne uvažovanie je momentálne prehlušené urazenou samoľúbosťou, bolesťou v kolene a všeobecnou nasr…denosťou. Nech ma šľak trafí, ak budem utekať pred nejakým prašivým lietajúcim potkanom. Nahmatám na zemi šuter. Aj v silne nevyrovnanom emocionálnom stave si uvedomím, že nenapraviteľne ublížiť zvieraťu, ktoré si koniec-koncov len chráni mláďa, by bolo cez čiaru. Skalu zahadzujem. Naberám plnú hrsť prachu a piesku. Postavím sa, akurát keď čajka na vrchole stúpania dokončuje oblúk a znovu sa spúšťa dolu. Tentoraz som pripravený. Mierne sa rozkročím, napriahnem pravú ruku za seba a nespúšťam zrak z čajky. Rúti sa na mňa ako Stuka. Oči jej blčia nenávisťou, zdanlivo nezastaviteľne sa ženie k mojej hlave a z hrdla sa jej derie víťazoslávne: „CHRÁ-A-ÁÁ!“

„TU MÁŠ, KRÁKOR VYDR..NÝ!“ zjačím a vrhnem jej obláčik prachu a kamienkov rovno pred zobák. Je to dokonalý zámer – čajka stihne akurát vyvaliť oči. Na poslednú chvíľu sa pokúsi zmeniť geometriu krídel a s prekvapeným „CHRO…?!“ uskutočniť núdzovú zmenu kurzu, ale na úhybný manéver jej už nezostáva čas ani priestor. Preletí oblakom prachu a vo vzduchu sa prekopŕcne. Zásah. Chvíľu sa jej nedarí skoordinovať krídla a každým máva inak. No tesne nad povrchom cesty let zrovná. Pristane na opačnej krajnici. Šuchorí sa a trepe krídlami v snahe dostať zo seba prach. Zazrie na mňa so zmätenou zúrivosťou, zatiaľ čo sa jej operačný systém pokúša vyrovnať s úplne novou situáciou. Vyzerá, že iniciatívu na ďalší útok stratila.