Kórejská reštaurácia v Záhrebe leží v pasáži na frekventovanej ulici priamo v srdci mesta. Po jazdnej dráhe tam zároveň vedú električkové koľaje. Značka hlása zakázané zastavenie aj státie a preto tourlíderku vopred inštruujem: „Hneď ako tam dôjdeme, musíte byť pripravení vystúpiť, aby som mohol hneď vypadnúť. Ak ma tam nachytá pri vysadzovaní policajt, dostanem pokutu. Ak za mnou nedajbože zastaví električka, bude ZVONIŤ. A nechcete, aby na vás zvonila balkánska električka.“

„Chápem,“ prikývne mi Shin, zdrapne mikrofón zo steny, postaví sa do uličky a spustí do neho ráznou, guľometnou kórejčinou. Opatrne vediem Tourismo uzučkou jednosmerkou. Z predchádzajúcej skúsenosti viem, že prejdem, akurát mi medzi tykadlovitým pravým zrkadlom a markízou pouličnej kaviarničky zostávajú možno tri centimetre priestoru. Domorodci na mňa ukazujú prstami, jeden exemplár si ťuká na čelo a zreteľne počujem dačo o kuracine.

Opatrne vystrčím nos Kebabu do ulice zvanej nápadito Ilica. Nevidím žiadnych policajtov ani zákerné električky. Smelšie pokračujem. O tristo metrov už uvidím vchod do známej pasáže, zabrzdím pri obrubníku, ťuknem do spínača dverí a ohlásim: „Sme tu!“

Čo nasleduje, pripomína zo všetkého najviac americký filmo o hasičoch. Hneď ako zaznie poplach, posádka požiarnej zbrojnice vyskakuje z postelí, šmýka sa po tyči a synchronizovane uteká k autám. Tourlíderka vykríkne akýsi povel, zoskočí zo schodov na chodník, strčí hlavu do dverí autobusu a začne skandovať: „A-JÍ, A-JÍ, A-JÍ, A-JÍ!“ Do rytmu tlieska rukami, zatiaľ čo jej ľudia vybiehajú von, plným tryskom. Všetci. Aj mnísi. Aj osemnástky. Dokonca aj postaršie babky, o ktorých som si dovtedy myslel, že by sa pri rýchlejšom pohybe rozsypali na kusy ako porcelánové sošky. Mihajú sa okolo mňa ako srnky za povzbudzovania Shin, ktorá bola zrejme v predchádzajúcom povolaní cvičiteľkou aerobiku a v predchádzajúcom živote prušiackym dôstojníkom.